Prvý závan jari?

Prvý závan jari prichádza do Malých Karpát zvyčajne v polovici marca. Jarná rovnodennosť pripadá na 20. marca, no mrazy ešte stále vedia prekvapiť. Nevezmete si do hory čapicu, trochu prituhne, trochu zafúka, ušká vám razom odmrznú a odpadnú. A potom na druhý deň je trebárs 18 stupňov. Vtáčiky začínajú vyrevúvať len tak do povetria a volajú po jari. Bažanty kotkodákajú a kikiríkajú a v poľovníckom žargóne nezmyselne "kokorókajú". Diviačice a muflónice sú v najvyššom štádiu kotnosti. Kvetena sa prebúdza, ukazujú sa snežienky, fialky aj iskerníkovité kvety, medvedí cesnak. Viac nebudem menovať, aby ma nejaký botanik nevysmial ako zasrana. Mladým ani starým sa po zime nechce zo šenkov do záhrad či na vychádzky a pre túto hnilobu si vymysleli názov "jarná únava". Vinič je nezriedka neskoro postrihaný a neskoro poviazaný. A tak si tu pod Karpatmi žijeme.

Na koniec marca sme mali naplánovaný vander v severnej časti Malých Karpát. Aby sa nepovedalo, že sa točíme len v jednej oblasti ako hovno na vode. Mali sme utopiť Morenu a privítať jar. Lenže viete ako to v živote chodí, niekedy to proste nevyjde. Z predchádzajúcich kapitol by sa mohlo zdať, že sme partia nezničiteľných povaľačov, ktorí nemajú nič iné na robote, len sa potulovať s fľaškou po Karpatoch. Pravda je však taká, že okrem tuláčenia vedieme pracovné i rodinné životy štandardných občanov SR, robíme na viniciach, na záhradách, sťahujeme, murujeme, prerábame, opravujeme, oslavujeme a navštevujeme šenky. Kombinácia všetkých spomenutých činností spolu so zdravotným stavom podaktorých vandrákov spôsobila, že na akciu "Prvý závan jari" nemal kto ísť. Chvíľu som rozmýšľal: Rok v Karpatoch je v prdeli, má to mať 12 dielov, seriem na to. Prichystanú Morenu som hodil von pod schody k budúcemu roku.

Manželka vyjadrila názor, že radikálne trvať na dvanástich rovnocenných kapitolách je prejavom autizmu. Prešiel týždeň a povedali sme si, že vo dvojici prejdeme aspoň časť vytýčenej trasy a spoznáme pre nás nové malokarpatské zákutia.

Manželka a turistka. Slovo "turistka" zdôrazňujem preto, lebo sama sa neradí medzi vandrákov, trampov, či tulákov. V obľube má značené turistické chodníky s jasne vytýčeným cieľom, presuny z bodu A do bodu B. Teda presný opak našich vandráckych akcií. Napriek tomu so mnou sem-tam ide na výlet z bodu A do neznáma a hlavne bez chodníka. Myslím si, že práve také výlety vystihujú o čom je život. Keď sa však v určitom momente zaserieme v malinčí a pŕhľave vyše pása, vyvstáva polemika, či je toto ešte stále oddych v prírode. Hlavne, že je veselo.

Výlet začíname na ďalekom severe Malých Karpát pri vodnej nádrži Pustá Ves za obcou Prašník. V nádrži obdivujeme dva nafúknuté skapaté kapry. Hneď nad nádržou nachádzame turistické značenie "na pankáča". Ide o plechové šípky bez výčitiek svedomia priklincované o strom. Značenie nemá nič spoločné so značkármi z Klubu slovenských turistov, je zrejme produktom miestnych lokálpatriotov.

Alternatívne značenie však neuvádza prírodnú rezerváciu Orlie skaly a práve tam chceme ísť. Ako to už býva zvykom, vyberieme sa priamo proti vrstevniciam, konkrétne na kopec Dúbrava. Na stromoch nachádzame značenie hranice rezervácie a čoskoro prichádzame k prvým skalkám.

Zo skorej jarnej kveteny:

Zaujímavé to začína byť, keď vyjdeme z lesa na otvorené lúky. Tu sa nám otvára doslova brána do raja. Rezervácia Orlie skaly totiž chráni lesostepné spoločenstvá rastlín, pričom mimoriadne zastúpenie tu má najmä borievka. Vítajú nás celé zástupy borievok, borievkových bonsajov, borievkových kriačín, borievkových húštin, vysokých i nízkych borievok na slnečnom lúčnom svahu s roztrúsenými skalami. Je to vyslovene dokonalý malokarpatský raj pre všetkých pravoverných borovičkárov.

...navyše s výhľadom na okolité kopce smerom na západ a juhozápad. Naľavo úplne vzadu vidno Záruby, napravo kopce nad Košariskami - Kopec, Vysoká hora, Vŕšky a iné bezmenné kopce.

Orlie skaly sú malebné miesto, ktoré v zastúpení borievky obyčajnej v celých Malých Karpatoch nemá obdobu. Toto miesto sa v internetových článkoch väčšinou spomína ako nejaká lúčka s výhľadom a zastávka po ceste k jaskyni Veľká Pec. Ja ho odporúčam ako destináciu č. 1, ak sa budete nachádzať v tejto oblasti. Viac povedia nasledujúce fotky:

Miška obklopená borievkami:

Tunajšie borievky sú bohaté na plody:

Po ceste z Orlích skál sme pozorovali čriedu jeleňov. S fototechnikou v mobilých telefónoch sa nám podarilo odfotiť celkový počet nula kusov z pätnástich kusov. Čoskoro sa opäť pripájame na alternatívne turistické značenie, ktoré navyše kopíruje náučný chodník. Domnieval som sa, že pôjdeme po neznačených trasách a nakoniec ľaľa. Dnes bude hardkorový faktor v porovnaní s predošlými akciami podstatne nižší, ba priam žiadny.

Prichádzame k hrobu mladého baróna Alberta Anatola Pavla Antona von Wattenwyla, ktorý zomrel na tuberkulózu a rodina ho v roku 1917 dala pochovať tu, uprostred lesa, zrejme na jeho obľúbené poľovačkové miesto.

Hrob je v súčasnosti obnovený a nájdete tu vyrytý slovenský preklad pôvodných nemeckých veršov: "Čo ukrývame v truhle je šat, ktorý patrí zemi. Čo milujeme, to zostáva na večnosť." Ide o výrok nemeckého humanistu J. W. Goetheho. Asi chcel povedať, aby sme to s tými našimi telesnými schránkami nepreháňali, keď aj tak raz pôjdu do zeme. Pripomenul mi úplne iný výrok mnícha Benignusa Smrtníka, ktorý sa nachádza na tabuľke neďaleko zrúcaniny malokarpatského kláštora Katarínka. Ten to vyjadril trošku viac polopate:

Tento strom pri barónovom hrobe vystihuje punkový štýl miestneho turistického značenia:

Po zvážnici sa presúvame k jaskyni Veľká Pec. Ide o veľkú dieru v skale, asi 15 metrov dlhú. Zaujímavosťou je, že sa tu našli pozostatky ľudského osídlenia z doby kamennej a tiež kosti mamuta, nosorožca a iných pravekých zvierat. Dnes by ste v Karpatoch nosorožca zazreli azda len po dvadsiatich poldeci prekladaných červenými muchotrávkami.

V pláne máme opáčiť aj Malú pec, aby v krivde neostala. Kúsok pred cieľom kráčame do kopca po lúke, na ktorej sú badateľné početné prepadliny.

Táto oblasť musí byť jaskynnými priestormi prevŕtaná ako ementál. Malá pec je vlastne veľké skalné okno obklopené roztrúsenými skalami a malými jaskynkami.

Malá pec bol posledný záujmový bod dnešného dňa. Schádzame ku kopanici Kováčovci a odtiaľ naspäť k nádrži Pustá ves. Na záver len pripomeniem - ak budete niekedy prechádzať obcou Prašník, nezabudnite sa zastaviť minimálne na Orlích skalách. Pre plnohodotný zážitok odporúčam do batoha pribaliť ploskyňu borovičky.

Toto vydanie Roku v Malých Karpatoch bez bivakovania spoluvandrák Samo neskôr označil ako "opajchlované". A vy sa teraz možno v duchu pýtate, či sa v nasledujúcej kapitole vrátia na scénu stany z Tesca, domáce vínčisko, pálenka, neschodné trasy kolmo proti vrstevniciam a poloprimitívne narážky. Poteším vás: nasleduje akcia v plnej palebnej sile. A múdrosť na koniec: Žena skultúrňuje a zušľachťuje muža, za to jej patrí vďaka. No keď sú na vandri pokope chlapi, je to divočáreň.

A trasa bola takáto:

10,1 km, +418 m

V článku boli použité Miškine a moje fotky. Keďže ide o internetový obsah, autorské práva sú kopou diviačích lajen.